Dá sa neprestajne modliť? 

            Ak by sa nedalo modliť pri rôznych činnostiach či v spoločnosti ľudí, nebolo by nám to prikazované, pretože Boh po nás nechce nemožné. Modlitba je dostupná každému - zdravému aj chorému - a spočíva iba v jeho vôli.

            Napríklad, svätý Fotios, bol vybraný spomedzi senátorov, a za niekoľko dní ustanovený za patriarchu. Pri spravovaní obrovskej konštantinopolskej pastvy neprestajne prebýval v prizývaní Božieho mena, čím dosiahol samočinnú modlitbu srdca. Kallist prebývajúc na svätej hore Atos v namáhavej poslušnosti kuchára, sa tiež naučil neprestajnej modlitbe. Dobrosrdečný Lazar zaťažený častými prácami s bratmi, neustále, pri všetkom hluku hovoril Ježišovu modlitbu, ktorá ho uspokojovala.

            Svätý Ján Zlatoústy vo svojom poučení o modlitbe hovorí: „Nikto by nemal povedať, že nie je možné modliť sa zaneprázdnenému životnými starosťami alebo nemohúcemu byť v chráme. Všade, kde sa nachádzaš, môžeš Bohu postaviť obetný stôl vo svojej mysli prostredníctvom modlitby“.

            Preto modliť sa je vhodné aj na trhovisku či na ceste, predávajúcemu či sediacemu pri akejkoľvek práci, teda vždy a všade. Áno a vskutku, ak človek obráti svoju pozornosť na seba, všade nájde vhodnosť pre modlitbu, hlavne keď sa uistí, že modlitba musí byť jeho prvoradou náplňou pred všetkými ostatnými činnosťami. V takomto prípade so svojou prácou bude nakladať rozhodnejšie. Pri nevyhnutnom rozhovore s ľuďmi bude zachovávať krátkosť rozhovoru, mlčanlivosť a vyhýbavosť pred neužitočnou mnohovravnosťou. Neplašil by sa zbytočne pri námahe, aby prostredníctvom toho všetkého mal čo najviac času na tichú modlitbu. V takomto duchovnom stave by každá jeho práca mocou prizývania Božieho mena bola odmenená úspechom a nakoniec by sa naučil neprestajnému prizývaniu mena Ježiša Krista. Vlastnou skúsenosťou by spoznal, že častosť modlitby - ten prostriedok k spáse - je poskytnutý možnostiam a vôli človeka. Že v každom čase, stave, na každom mieste je možné sa modliť a pohodlne prechádzať z častej modlitby úst k modlitbe mysle a od tej k modlitbe srdca otvárajúcej kráľovstvo Božie vo vnútri nás (Lk 17, 21).

            Presne tak o tom učia aj cirkevní otcovia. Svätý Makarij Veľký hovorí: „Modliť sa nejakým spôsobom a často spočíva v našej vôli, no modliť sa skutočne je darom Božej blahodate“. Ctihodný Isichij hovorí, že častosť modlitby v nás vypestuje návyk, ktorý sa zmení na prirodzenosť, až budeme cítiť, že bez častého prizývania mena Ježiša Krista nie je možné očistiť srdce. Ctihodní Kallist a Ignatij radia, aby sme najprv namiesto všetkých asketických počinov a cností začali častou modlitbou v mene Ježiša Krista, lebo častosť aj nečistú modlitbu buduje k čistote. Blažený Diadoch tvrdí, že keby človek čo možno najviac prizýval meno Božie, teda modlil sa, nepadal by do hriechu. Svätý Lestvičnik píše: „Pri omráčení mysle nečistými myšlienkami Ježišovým menom premáhaj nepriateľov jeho častým opakovaním. Silnejšiu a lepšiu zbraň nenájdeš ani na nebi, ani na zemi“.